Za otcov baroka v Taliansku sa označovali Gian Lorenzo Bernini a Francesco Borromini, hoci v skutočnosti boli iba jeho nadšenými šíriteľmi. Prvé prejavy tohto slohu sa hľadajú už na začiatku 16. storočia a za pôvodcu nového slohu sa pokladá dokonca aj Michelangelo Buonarroti.
Keď pripustíme, že pre barokové umenie je typické hromadenie tvarov a ich deformácia, nemôžeme poprieť, že Michelangelo a jeho žiaci pripravovali smer, v ktorom neskôr pokračovali Bernini a Borromini. Niektoré Michelangelove diela – ako je návrh na priečelie florentského kostola San Lorenzo a schodisko knižnice tohto chrámu (Biblioteca Laurenziana) – odhaľujú v jeho invencii zárodky princípov baroka.
Barokové umenie v Španielsku
Sedemnáste storočie v Španielsku sa všeobecne pokladá za obdobie hospodárskeho a politického úpadku. Rozhodne sa však toto hodnotenie nevzťahuje na výtvarné umenie a literatúru, pre ktoré spomínané obdobie plodné, rozmanité, plné kontrastov. V architektúre sa postupne vyvinuli barokové formy, v maliarstve a sochárstve vznikali diela realistické a hlboko humanistické, aké vtedy v iných krajinách nejestvovali.
Barokové umenie vo Francúzsku
Pre francúzske umenie 17. storočia je príznačný odpor k európskemu baroku, k jeho fantazijným prvkom, k rétorickosti a k citovej exaltovanosti. Svet kriviek a zakrivených plôch, typických pre barokovú architektúru, bol francúzskym architektom cudzí. Vyvinuli preto monumentálny štýl, v ktorom prevládajú priame línie, horizontály a vertikály, a celkovú dispozíciu určujú jasné a racionálne schémy. Tento štýl sa formoval súčasne s karteziánstvom. Napriek tomu však nemožno tvrdiť, že by Francúzsko nebol zasiahol barokový sloh. Prudký rozmach rokoka a akési kolísanie medzi barokom a klasicizmom, zjavné v architektúre prvej polovice 17. storočia, potvrdzujú, že to tak nebolo. Francúzsky zmysel pre jednoduchosť a prehľadnosť sa prejavil v celkovom usporiadaní väčšou striedmosťou a vyváženosťou stavebných prvkov. Najveľkolepejším príkladom francúzskej barokovej architektúry je kostol Val-de-Grace v Paríži (1645 – 1667).
Barokové umenie v Belgicku a Holandsku
V 15. storočí prekvitalo v Nizozemsku umenie, ktoré sa vyznačovalo jednotným slohom. Ešte v 16. storočí sa tvorba flámskych umelcov a umelcov zo severných provincií starého Nizozemska v ničom neodlišovala. V druhej polovici 16. storočia sa flámski architekti nadšene hlásili k taliansky orientovanému renesančnému slohu. Tento romantizmus v architektúre neskôr uľahčil prijatie baroka, ktorý vo Flámsku šírili jezuiti a španielski okupanti ako rímsky sloh, slúžiaci cieľom protireformácie. Prvé prejavy nového slohového cítenia sa začali objavovať na začiatku 17. storočia predovšetkým v usporiadaní priečelí kostolov. K najpozoruhodnejším príkladom tohto vývoja flámskej architektúry v prvej polovici storočia patrí kostol rehole begín v Mechelene a chrám sv. Petra v Gente.
Barokové umenie v Anglicku
V dejinách Anglicka bolo 17. storočie obdobím nepokoja a veľkých zmien v politickom a spoločenskom živote. Táto politická situácia mala vplyv aj na výtvarné umenie. Pre rozvoj domácej tradície neboli priaznivé podmienky. Anglikánska cirkev nedávala umelcom možnosť tvoriť náboženské obrazy a sochy. Z umeleckých disciplín prechádzala v 17. storočí najzaujímavejším vývojom architektúra.
Barokové umenie v Rusku
Do Ruska prenikal barok cez Poľsko a Ukrajinu. V 17. storočí, označovanom za prechodné obdobie, sa uskutočňoval proces infiltrácie západoeurópskych prvkov a zároveň i foriem ruského ľudového umenia do tradičnej staroruskej tvorby. Ortodoxná cirkev sa usilovala zastaviť prenikanie novôt do cirkevného územia. V Moskve a inde vznikali chrámy, ktoré nezodpovedali cirkevným predpisom. Vo zvláštnom hybridnom štýle bol vybudovaný napríklad kostol Panny Márie Orodovnice vo Filoch. Ruská profánna, prevažne drevená architektúra 17. storočia takmer všetka vyšla navnivoč, pretože sa tam vyskytovali časté požiare. Rozhodli sa preto nahrádzať v Kremli drevené stavby budovami z kameňa a tehál. Jeho vzhľad sa začal výrazne meniť: zvýšili sa hradbové veže, vnútri opevnenia sa objavili nové reprezentačné a iné budovy, pribudli kostoly s nástennými maľbami, ktoré sa rovnako ako maliarska výzdoba palácov, zachovali dodnes.
Barokové umenie v Čechách
V krajinách strednej Európy sa umelci na začiatku 17. storočia ešte vyrovnávali s dedičstvom talianskej a nizozemskej renesancie a vytvárali poväčšine komplikované a prejemnené manieristické diela. Skôr však, ako sa mohli z rozličných variantov manierizmu vykryštalizovať a rozvinúť národné umelecké školy, vypukla vojna. Začala sa v Prahe stavovským povstaním a skončila až po tridsiatich rokoch vestfálskym mierom. V českých krajinách nastalo po skončení vojny obdobie bezohľadnej rekatolizácie, spojenej s upevňovaním nevoľníctva a ponemčovaním miest. V tejto situácii nastúpilo výtvarné umenie celkom novú cestu. Stalo sa väčšmi ako kedykoľvek predtým nástrojom cirkevnej politiky a prostriedkom slúžiacim na reprezentáciu šľachty. Cudzí umelci, ktorí prichádzali do Čiech, prinášali so sebou umelecké formy, vyhovujúce ako cirkevným, tak aj svetským kruhom.
Veľký podiel na svetovej úrovni českého baroka majú aj sochári. Budovanie chrámov, palácov a zámkov vyžadovalo aj ich účasť. Nevytvárali však len architektonický dekor, ale aj samostatné diela určené do interiérov i na voľné priestranstvá. V druhej polovici 17. storočia pripravovali cudzí i domáci umelci pôdu pre vznik diel najvyšších umeleckých kvalít, ktoré v prvých desaťročiach 18. storočia vytvoril Ferdinand Maxmilián Brokof a Matyáš Bernard Braun.
Barokové umenie na Slovensku
Na Slovensko, ktoré bolo v tom čase súčasťou Uhorska, z väčšej časti okupovaného armádou Osmanskej ríše, začalo barokové umenie prenikať v prvej polovici 17. storočia prostredníctvom talianskych staviteľov, prizývaných panovníckym rodom Habsburgovcov na výstavbu protitureckých fortifikačných stavieb, i prostredníctvom talianskych a rakúskych výtvarných umelcov, pozývaných cirkevnými i mestskými vrchnosťami na výzdobu nových sakrálnych i svetských stavieb. Nositeľmi nových umeleckých tendencií boli spočiatku rehole pozývané katolíckou cirkevnou hierarchiou a katolíckymi magnátmi do boja proti reformácii, ktorá si v predchádzajúcom storočí získala prevažnú časť obyvateľstva. Vpád nového slohu sa najvýraznejšie prejavil v Trnave, dočasnom sídle ostrihomskej kapituly, a neskôr v Bratislave, ktorá bola vtedy hlavným a korunovačným mestom uhorských kráľov a sídlom uhorského prímasa.
Tvorcami barokového umenia na Slovensku boli prevažne cudzí umelci. Postavilo sa mnoho menších dvojvežových kostolov a kostolíkov, ktoré patrili jezuitom, františkánom a iným reholiam. V svetskej architektúre sa barok uplatnil v stavbách palácov, kaštieľov, správnych budov a väčších obytných domov. Barokové pamiatky na Slovensku sú: Grassalkovichov palác v Bratislave, arcibiskupský palác, sirotinec a seminár v Trnave, kostol alžbetíniek v Bratislave (staviteľ Anton Pilgram), kostol sv. Trojice v Bratislave, kostol a kláštor v Jasove, kostol piaristov v Podolinci.
Sochárska výzdoba kostolov a palácov bola tiež dielom cudzích sochárov, z ktorých vynikol rakúsky sochár RAFAEL DONNER, ktorý pracoval na výzdobe bratislavského dómu sv. Martina. Známa je jeho socha sv. Martina odliata z olova, umiestnená v dóme sv. Martina v Bratislave.
V maliarstve malo najlepšie podmienky cirkevné maliarstvo, tabuľové a nástenné, zo svetského sa zachoval do našich čias iba zlomok pamiatok. Protestantské cirkevné maliarstvo sa pestovalo hlavne na východnom Slovensku najmä na Spiši, kde sa stretávali umelecké zásady manierizmu dokonca s neskorogotickou tradíciou. Domáci maliari používali predlohy neskoromanieristických diel kolportovaných grafikmi, niekedy sa vracali až do vrcholnej renesancie. Ústup reformácie sa prejavil bohatej malebnej výzdobe artikulárnych chrámov, ktorá však okrem Kežmarku nepresiahla úroveň ľudového a remeselného umenia. Pre nepriaznivé pomery viacerí umelci odišli do cudziny.
