Balet - DEJINY TANCA

     Čo podnietilo vznik baletu, Kedy vznikol, Kde, Akú funkciu mal tanec v minilosti, Bez ktorých ľudí by dnes balet nebol tam kde je, Prečo je tanečná terminológia vo francúzštine a taliančine??????

     Všetko sa to začalo na prelome 14.-15. storočia, keď sa prehĺbili obchodné styky medzi Európou a Blízkym východom. Popri tovare a obchodoch, do Európy a hlavne do Talianska prenikala aj kultúra.

     V tomto období sa zrodil nový filozofický smer, ktorý sa nazýva HUMANIZMUS ( humanus, čo znamená ľudský). Podľa starogréckeho vzoru sa záujem upriamuje na človeka, na jeho myšlienky, túžby a potreby. Antická kultúra sa stala vzorom pre všetky zložky umenia.

    Návrat k antike v humanizme znamenal začiatok RENESANCIE (= znovuzrodenie ). Tento nový pohľad sa odzrkadloval aj v scénickom umení, v ktorom sa talianskí renesanční ľudia pokúsili oživiť antickú drámu. Preto pri rôznych príležitostiach v palácoch usporiadavali nádherné slávnosti, v ktorých spájali hudbu, spev, poéziu a tanec.

    Zo začiatku slávností umelecké programy nazývané entremets vypĺňali prestávky medzi jedlami. Až neskôr sa zmenili na zjednodušené predstavenie s dejom nazývané ballets a entrées. K rozvoju ballets a entrées v 16. a 17. storočí prispeli mumraje a maškarády. Boli to trošku vulgárnejšie predstavenia pozostávajúce z pantomými, akrobacie a spevu sólistu.

    Do francúzska renesancia prenikla s oneskorením, lebo celá krajina bola zaujatá a rozvrátená bojom o moc medzi šľachtou a kráľom. Taliansky typ renesančných slávností sa na francúzskom dvore udomácnil až keď sa Katarína Medici vydala za francúzskeho kráľa Henricha II. Na kráľovskom dvore vítala každého z rodného Talianska. Huslista a tanečník Baltazár zrežíroval "Balet de comique de la reine"na oslavu sobáša. V tomto balete sa prvýkrát zjednotili na tvorbe tanečnej drámy : libretto, hudba, výprava, pantomíma a tanec. Tanec je pokladaný za jednu z najdôležitejších zložiek dvornej etikety.

    S príchodom BAROKA v 17-18 storočí sa mení aj balet. Hoci sa zdokonaľuje tanečná technika, stále viac a viac sa dáva dôraz na pompéznu krásu dekorácií, bohatosť a prepichovosť kostýmov. Baletné slávnosti sa v tomto čase rozšírili na všetky európske kráľovské dvory. Z renesančných slávností vznikol v baroku osobitný druh slávností a to balet na drezúrovaných koňoch, ktorý sa dodnes zachoval v Barcelóne a vo Viedni.

    Další vývoj renesančných baletných slávností sa už v skorom baroku rozdeľuje. V Taliansku sa tieto slávnosti presúvajú na verejnosť do ulíc, neskôr do divadiel. No prevažuje v nich spev a tak z nich neskôr vznikajú opery. Vo Francúzsku sa stali balety zábavou výlučne pre dvoranov a nezávisle od seba prevládala textová a tanečná časť.

    Za vlády Henricha IV. sa tancu venovala veľká pozornosť. Na dvore tancujú všetci dvorania podľa hesla "dokonalý gavalier musí ovládať jazdu na koni, šerm a tanec". Vášnivým tanečníkom bol aj kráľ Ľudovít XIII., ktorý rád tancoval úlohy každého druhu. Baletu vrátil spevné časti a zakázal v baletoch vystupovať ženám, a tak dvorania museli tancovať aj ženské postavy. Toto obdobie sa nazýva ballet du Roi lebo hoci medzi umelcami vedľa francúzov rozhodujúci vplyv majú ešte taliani.

    Dalším vášnivým milovníkom umenia a baletu z kráľovského dvoru bol Ľudovít XIV. Poznáme ho aj ako kráľa Slnko, podľa Lullyho baletu - noc=la nuite, v ktorom hral kráľ hlavnú úlohu - Slnko. Bol typom "danseur noble", ktorý sa neskôr stal príznačným pre francúzsky balet. V roku 1681 sa na javisko vrátili aj ženy vďaka inscenácii Víťazstvo lásky, v ktorej triumfovala Madmasell la Fontaine.
    Toto veľké storočie la grande siecle francúzskeho baletu a výsledky rozvoja zhrnul v práci "Choreographie de l'Art de Decoure la Dance" Raoul Feuilet. Prvýkrát tu definoval pať klasických pozícií, čím definitívne stabilizoval francúzsku terminológiu, ktorá sa zachovala dodnes.

   Krehké a galantné ROKOKO (rokai = prvok v tvare S vyvinutý z tvaru mušle) trvalo približne od roku 1720 - 1770, často je považované len ako koniec baroka. No bolo to nové umenie, odlišujúce sa od majestnátneho baroka svojou jemnosťou a gracióznosťou a koketnosťou. Je prechodom medzi barokom a KLASICIZMOM (klasicizmus = pestrosť a harmónia).

    Prvé známky reformy baletu badať už v práci Márie Saleovej a choreografov Franca von Hilverdinga a Gaspara Angioliniho. Tanec pokladali za umenie schopné vyjadriť všetky city človeka a požiadali preň takú vážnosť aká patrí komédii a opere. Bojovali proti maskám a vyumelkovaným kostýmom.
    V tomto období vďaka Salvátorovi Viganovi sa stalo Miláno mestom stretnutí kultúrnych prominentov. Bol to nielen vynikajúci tančník, ale aj choreograf riadiaci sa podľa zásady "nestačí potešiť oko diváka, ale treba dojať jeho srdce".

    Na prelome 18-19. storočia rozpoly politického a spoločenského života vplývali aj na umenie - umelci často unikali do sveta fantázie do krásnych vymyslených krajín = vznik ROMANTIZMU. Centrum baletného diania sa prenieslo z Francúzska do talianskeho Milána, v ktorom bola akadémia. Tanec obohatil množstvom nových prvkov a s definitívnou platnosťou určil vytočenie nôh v bedrových kĺboch o 90 stupňov, z neho vytvoril 5 základných klasických pozícií.

    V roku 1823 sa prvýraz stavia na špičky prstov Amália Brugnoliová a o necelých 10 rokov sa špičkový tanec stáva prejavom najvyššej techniky ženského tanca. Tomuto obdobiu sa taktiež hovorí balet le blanc - biely, pretože choreografie baletov ukazuje primabalerínu na špičkách v mušelínovej trištvrťovej baleríne.

    V druhej polovici 18. storočia zachádza zbožňovanie ženských baletných hviezd tak ďaleko, že ženy tancujú aj mužské úlohy. Prudko narastajúca technika špičkového tanca a bezhraničné uctievanie hviezd viedlo koncom 19. storočia k úpadku baletného umenia. Balet slúžil na predstavenie brilantnej techniky a pôvabu jednotlivých hviezd. To spôsobilo, že tanečný zbor sa stal len kulisou. Baletné umenie upadlo.

    Rôzne pokusy o reformu väčšinou stroskotali kvôli neschopnosti zjednotenia jednotlivcov. A tak ozajstná obroda západoeurópskeho baletu prinieslo pôsobenie súboru Balets Ruses pod vedením Sergeja Ďagilejeva. Zoznámil sa s choreografom Michailom Fokinom a rozhodol sa oboznámiť s ruským umením. V Paríži usporiadal baletný večer. Malo to taký úspech, že založil už spomínaný baletný súbor. Po rozchode Dagilejeva a Fokina ani jeden z nich už nezažil takú slávu ako pri ich spolupráci. Ruský balet už nikdy nemal takú slávu. Úspech im zaručovala dokonalá muzikalita a zmysel pre estetiku.